Inconsistencies in Norwegian foreign policy

Nórska zahraničná politika sa vonkajšiemu pozorovateľovi môže zdať plná rozporov. Krajina si dlhodobo razí svoju vlastnú, unikátnu cestu na poli integračných aktivít a bezpečnostnej politiky. Vytrvalo odmieta vstúpiť do EÚ, ale zároveň sa dlhodobo snaží o čo najbližšie vzťahy s touto inštitúciou. Na poli bezpečnostnej politiky je zase cítiť určité pnutie medzi jej tradične mierovou orientáciou a členstvom v NATO. Pri bližšej analýze sa rozpory vo vzťahu k EÚ ukazujú byť zapríčinené nesúladom medzi postojmi politických elít a verejnosti voči tejto inštitúcii. Zdanlivo protirečivé aspekty bezpečnostnej politiky Nórska sa zase dajú vysvetliť zmenou tradičného poňatia bezpečnosti na tzv. "komplexnú bezpečnosť" po Studenej vojne.

Norwegian foreign policy can seem full of inconsistencies to an outside observer. In the field of integration and security policy, the country has been holding on to its own, unique way for a long time. It persistently refuses to enter the EU while at the same time seeking the closest possible relations with this institution. Also, In the field of security policy, a certain discord between traditional peacefulness and NATO membership can be felt. Closer analysis reveals, that the inconsistencies in Norway's relations with the EU are caused by the different stances of the political elites and the public towards the EU. At the same time, the seemingly contradictory aspects of the Norwegian security policy can be explained by a change of the traditional understanding of security into the so-called "comprehensive security" approach after the Cold War.